História obce
Začiatky osídľovania pripadajú na koniec 13., ale hlavne 14. storočia, keď sa na Slovensku rozšírilo zakladanie nových osídlení – osád, dedín z iniciatívy kráľov a najmä šľachticov, aby sa zvýšením počtu osád a poddanských domácností zvýšili prímy (dane) zemepánov. Preto bolo potrebné priviesť nových usadlíkov na panstvá zemanov5 – poddaných a nemajetných želiarov. Na základe písomnej zmluvy boli poverení richtári, šoltýsi riadiť osadu, dedinu a riešiť aj vzniknuté spory. Za svoje konanie sa zodpovedali zemepánom, ktorým boli povinní prejavovať svoju oddanosť, a tým zabezpečovali aj svoje postavenie6. Povinnosti a práva šoltýsov a roľníckych usadlíkov boli odvodené od práv mešťanov, preto sa právo takýchto dedín spravidla označovalo ako nemecké právo (na zákupnom práve).
Nové osídlenia vznikali prevažne medzi staršími dedinami, ale najmä na okrajoch už existujúcich. Šoltýsi (richtári) získavali a privádzali ďalších nových usadlíkov zo susedných panstiev, resp. iných žúp, prípadne aj zo zahraničia.
Hlavným zamestnaním tohto valašského obyvateľstva bol chov oviec a hovädzieho dobytka. Etnicky títo valasi – naši predkovia sa prisťahovali v tomto období pravdepodobne z Haliče – patrili k Rusínom. Rusínske valašské obyvateľstvo založilo desiatky osád, dedín v oblasti celého severovýchodného Slovenska, teda aj v oblasti Šarišskej župy. Ovčiarstvo, pasenie dobytka, pravoslávne náboženstvo a dialekt jazyka ho v 14.–15. storočí výrazne odlišoval od miestneho obyvateľstva7. Dediny, ktoré boli založené rusínskymi roľníkmi, ale najmä valachmi v 14.–15. storočí si zachovali sídliskovú a obyvateľskú súvislosť až do dneška. Ich pôvodní obyvatelia boli základom rusínskeho obyvateľstva, ktoré sa neskôr sťahovaním rozšírilo aj na iné územie8 Slovenska a jestvuje až do prítomnosti.
O ich pôvode a etnickej príslušnosti svedčí ich jazyk a pravoslávne náboženstvo. Prítomnosť pravoslávneho náboženstva rusínskeho obyvateľstva je v Šarišskej oblasti dokázateľné od prvej polovice 14. storočia.
O tom, že i naši predkovia v tomto kúte (Geraltov, Žatkovce, Závadka a Hradisko) patrili k Rusínom nasvedčujú aj názvy miestnych honov polí, lesov, pastvín v jednotlivých obciach. V Geraltove – pole Holica, Horbky, Borožiska, Daľnik. V Žatkovciach – pastvisko Niže sela, les Du-byny, Serednik, pole Medži puty, Háj. V Závadke – les Za Horbkom, na Kryvuli.
Osídlenie nebolo spočiatku početné. V Geraltove v roku 1600 bol dom šoltýsa a 9 obývaných poddanských domov. Podobne to bolo aj v Žatkovciach. V Závadke v tom istom roku 1600 bol dom šoltýsa a poddanskí obyvatelia bývali v dvoch domoch.
Názov osídlenia Geraltov pochádza od vlastného mena Geralth, resp. Gyralt, čo bolo meno šoltýsa – richtára. Žatkovce od mena Žatko, čo bolo tiež meno šoltýsa. Závadka bola pomenovaná typickým názvom pre osady. Pri osídľovaní jednotlivých oblastí dochádzalo k tomu, že jednotlivé miesta osídľovali ľudia z dolných zemí, napr. Maďarska, a tak vznikli pomenovania osád, dedín slovami, ktoré označovali, že tu sú usadlíkmi ľudia – príslušníci Maďarska. Tak vznikli aj Maďarské Raslavice východne od potoka Sekčov. V neskoršej dobe, hoci maďarskí potomkovia dedinu opustili, meno dedine zostalo.
V minulosti mal Geraltov viacero pomenovaní, v písomnej zmienke z roku 1339 – Geraltfolua, v písomnej zmienke z roku 1383 – Geralth, v písomnej zmienke z roku 1773 – Gerált, Gellert, v roku 1920 – Geraltovce, od roku 1927 – Geralt, od roku 1948 – Geraltov.
Najstarším z trojice obcí je Geraltov (1339), o šesť rokov neskôr vznikli Žatkovce (1345) a Závadka (okolo 1580). Osídlenie Geraltova začalo na nižnom konci terajšej dediny, kde sa nachádza starý cintorín, ktorý starší občania majú ešte vo svojej pamäti z ústneho podania svojich predkov. Na tomto mieste bola postavená drevená cerkov (chrám) zasvätená apoštolovi Pavlovi.
Od začiatku prebývania usadlíci v nových sídliskách boli zaviazaní plniť požiadavky svojich zemepánov, pretože dostali do árendy pôdu, ktorú mali obrábať vo svoj prospech a platiť z nej daň. Museli sa postarať sami o seba, svoje rodiny, a naviac vypestovať všetko to, čo bolo potrebné odovzdať pánovi ako daň.
S príchodom do nového prostredia na nich čakal nový život, ku ktorému sa bolo potrebné prispôsobiť. Mnohokrát tu našli ľudí rovnakého jazyka, resp. viery a tradícií. Museli si zabezpečiť ubytovanie, sami budovali domčeky, alebo si najímali majstrov. Domčeky zhotovovali z dreva, ktoré bolo najprístupnejším materiálom. Strechy pokrývali šindľami.
Súčasťou obydlia boli aj priestory pre dobytok (maštaľ). Zvyčajne svoje obydlia ohradzovali dreveným plotom. Pri dome ako zdroj vody bola studňa. Na obživu rodiny využívali vlastnou prácou vypestované potraviny. Siali najmä jačmeň, ovos, proso, pohánku, sadili zemiaky, pestovali zeleninu, od dojníc mali mlieko, chovali ovce a kozy. Pre zabezpečenie úrodnosti striedali plodiny. Rodičom na poli pomáhali deti, pásli dobytok, husi, kozy, ale pomáhali aj pri iných prácach po celý rok. Školu nenavštevovali, lebo táto v mieste osídlenia nebola. Prvé ohlasy o cirkevných školách v usadlostiach pochádzajú zo 14.–15. storočia11. Až v 17.–18. storočí vznikali pri kláštoroch školy, ktoré pripravovali učiteľov pre vyučovanie detí v dedinách12. Pokiaľ neboli ustanovení, volení, resp. pridelení učitelia pre vzniknutú školu, túto činnosť vykonávali miestni farári – brali deti na faru a tam ich učili nábožné piesne, modlitby.
Pri oraní sa používal primitívny prostriedok – radlo. Neskôr sa začal používať pluh. Pre poddaných bolo povinnosťou pracovať na poli zemanov. Nejaký groš si zadovážili jedine z toho, keď odpredali prebytok z úrody, resp. predajom dobytka, alebo lesných plodov, vajíčok, húb, ktoré niesli pešo aj 20 km do Prešova. Takáto situácia bola ešte v 30-40-tých rokoch 20. storočia. Ak sa obilie nepodarilo predať, viezli ho naspäť domov.
Často bola neznesiteľná situácia – bolo potrebné zaplatiť za lieky, lekárovi, farárovi za pohreb, sobáš. Pri zadlžení hrozila exekúcia. Nebolo za čo kúpiť truhlu pre nebožtíka. V takýchto prípadoch sa ľudia obracali na miestnych majstrov – stolárov.
Odev a obuv si zhotovovali obyvatelia sami. Siali konope, ľan a z nich spriadali nite. Na krosnách tkali plátno, ktoré v letných mesiacoch vybielili na slnku a z toho šili pre deti aj dospelých košele, z hrubšieho plátna nohávky – nohavice. Spriadali aj vlnu a vyrábali z tkanín hrubú látku na chološne (nohavice), na huňky a čuhy (voľný dlhý plášť na zimu pre mužov). Kožu z oviec často aj z kôz dávali na spracovanie. Z nej potom šili bohato zdobené kožúšky pre mladšie i staršie ženy. Ako obuv sa pre deti aj dospelých používali bačkory (bočkory). Bieda, ktorá doliehala na ich plecia, im veľmi strpčovala život. Bezvýchodisková situácia nastala vtedy, ak ich postihli choroby, neúrody, živelné pohromy, alebo ak uhynul dobytok, ktorý bol plánovaný na predaj, aby zaplatili dlžobu. Vtedy prišiel exekútor a do zálohy odviedol dobytok, na dražbu dal pole, resp. zobral aj predmety každodennej potreby (napr. šijací stroj). Tak zbedačovali usadlíkov.
Dnešní osemdesiatnici pamätajú dobu za bývalej ČSR. V čase hospodárskej krízy v mnohých rodinách nebol dostatok chleba a deti často trpeli hladom. Rodičia učili deti úcte k chlebu, k skromnosti, k pravdovravnosti a vážiť si rodičov. Taký bol život našich predkov. Zlepšenie života si veľmi vážili, často túžili po škole, po vzdelaní, ktoré napomáhalo dostať sa z tejto biedy.
Základom stravy bol domáci chlieb, ktorý si piekli z vlastnej vyhotovenej múky – obilie zomleli v žarnovoch (mlynček z kameňom). Rodičia dbali, aby ich deti boli pokračovateľmi ich viery, jazyka, tradícií.
Ich sociálne postavenie bolo neradostné, pretože boli väčšinou nemajetní. Vzhľadom na ťažké životné podmienky ich často prenasledovali choroby, ako týfus, cholera, šarlach a nezriedka aj hlad, v dôsledku čoho ľudia zomierali bez lekárskej pomoci po desiatkach, ba i po stovkách. Najviac zomierali deti, čo uvádzajú cirkevné matriky z rokov 1831–1873.
Prvá svetová vojna 1914–1918 bola vyhlásená 26. 7. 1914. Do krvavých bojov vtiahla aj tisíce ľudí z východného Slovenska. Museli narukovať takmer všetci muži, ktorí podliehali brannému zákonu. Doma zostali ženy, deti a starci, resp. telesne postihnutí.
Ruské vojská prenikli na teritórium východného Slovenska. Pre potreby vojska maďarská armáda rekvirovala – zaberala obilie aj dobytok.
Zostali spustošené dediny. Hlásil sa hlad, ľudia zomierali aj v dôsledku nebezpečných chorôb – týfusu a cholery. Občania túžobne očakávali od ruského vojska oslobodenie od biedy a zbedačovania maďarizujúcim režimom. Odpor voči režimu Rakúsko-Uhorska sa stupňoval aj medzi civilným obyvateľstvom. Odporcov a podozrivých trestali smrťou. Propaganda šírila rôzne nepravdivé správy o ruských vojakoch, napr. že sú to jednookí ľudia, no naši ľudia vedeli, že je to klamstvo. V priebehu bojov na frontoch sa stali prípady, že vojaci rakúsko–uhorskej armády z našich oblastí dezertovali k ruským vojskám a vstupovali do légií.
Ľudia v našich troch podhorských obciach očakávali koniec 1. svetovej vojny s nádejou, že nastanú lepšie časy v najmä v sociálnej sfére, no nestalo sa tak. Matky očakávali svojich mužov, deti otcov z vyčerpávajúcej vojny, pretože počas ich neprítomnosti ťažké poľnohospodárske práce zostali na pleciach žien a deti, aj na úkor toho, že nenavštevovali školu. Povinná školská dochádzka bola najskôr 6-ročná, v roku 1922 bola predĺžená na 8-ročnú.
Po vyhlásení vzniku republiky 28. októbra 1918 v oblasti školstva, najmä na východnom Slovensku, významne vypomohli českí učitelia, pretože slovenských, a najmä rusínskych, resp. ruských pre naše deti nebolo. Títo učitelia prišli z Čiech do našich zaostalých krajov, kde bola vysoká negramotnosť. V týchto ťažkých sociálnych pomeroch, v chudobnom prostredí, vzdelávali naše deti – dnešných dedkov a babičky.
Po vojne nastala drahota a narastala hospodárska kríza, nezamestnanosť, vysťahovalectvo. Dane boli neznesiteľné. Ľudia hľadali záchranu svojej existencie vo vysťahovalectve – najmä do zámorských štátov USA, Argentíny, Kanady. Aj obyvatelia z našich troch obcí po 1. svetovej vojne hľadali šťastie v cudzine, kde si chceli zarobiť peniaze na obživu, ale aj na to, aby si po návrate mohli zakúpiť roľu, alebo postaviť nové obydlie.
V tridsiatych rokoch 20. storočia prepukla hospodárska kríza. Roľníci z obcí pod Čergovom nemohli ani z biednej úrody a dochovanej hydiny, dobytka nič odpredať, pretože nebolo kupcov. Často viezli obilie do Pre-šova, a keď sa im ho nepodarilo predať, viezli ho späť domov. Najlepšie sa predávalo palivové drevo. Najčastejšie ho do Prešova vozili obyvatelia Závadky. Zlým hosťom v rodinách bol hlad z dôvodu slabej úrody, živel-ných pohrôm, požiare a choroby. Nebolo kde zarobiť peniaze na dennú potrebu – petrolej, zápalky, soľ, preto do miestneho „obchodu“ do Sruľa – žida nosili vajíčka ako protitovar, protihodnotu. V roku 1943 celú rodi-nu odvliekli do koncentračného tábora, odkiaľ sa už nevrátili. Zostal po nich v Žatkovciach dom, hospodárske budovy a role.
V zlej hospodárskej situácii, pri nedostatku oblečenia a obuvi, bola východiskom jeho samovýroba. Deti od útleho veku chodili do školy bosé, bosé pásli dobytok a husí po strniskách po žatve. Ľudia hľadali východisko z biedy. V Závadke v 1934 roku zakladajú miestnu organizáciu KSČ. Po rokoch biedy, aj keď bez vojny, prichádza obdobie strachu z nastupujúceho fašizmu. Schyľovalo sa k 2. svetovej vojne.
Za Slovenského štátu život občanov bol sťažený, lebo museli odovzdávať z poľnohospodárskej úrody predpísané dodávky. Bol veľký nedostatok textilu a obuvi. Deti po skončení školskej dochádzky väčšinou zostávali doma. Sociálne postavenie mnohodetných rodín bolo zlé, preto riešili otázku existencie tak, že dávali deti slúžiť do bezdetných, resp. bohatých rodín za pastierov – sluhov.
V minulosti sa obyvatelia postihnutí chorobou obracali na ľudových liečiteľov.
Bežný život prinášal aj problémy, s ktorými sa ľudia obracali na schopnejších, čo dokázali nielen poradiť, ale aj urobiť to, čo nemohli iní.
Boli to samoukovia, ktorí chceli dokázať niečo viac, aby sa lepšie uplatnili v živote.
Pôda bola odjakživa zdrojom obživy aj našich predkov z troch susedných dedín Za ťažkú celoročnú prácu boli odmeňovaní len skromnou úrodou. Od najstarších čias ťažnou silou pri obrábaní polí boli kravy a voly, alebo u majetnejších kone. Na oranie slúžil jednoradový pluh s lemešom, ktorý po dlhšom používaní bolo potrebné pokovať, naostriť. Práca na poli trvala po celý rok.
Obdobie tridsiatych rokov minulého storočia neprialo zabudnutému regiónu, kde žili Rusíni, ktorých ináč nazývali ruskí ľudia (Rusnáci). Bola kríza, nezamestnanosť, drahota a bieda, často neúrody. Ľudia boli nútení za každú cenu dorobiť krajec chleba, aby uživili svoje rodiny.
Získať vzdelanie gazdovským deťom v tomto období bolo zo sociálnych dôvodov takmer nemožné, lebo na štúdium nebolo peňazí. Aj pri takýchto pomeroch sa predsa len trom chlapcom splnil sen, keď rodičia poslali študovať do Prešova.
Pred začiatkom vojny a počas nej bola veľmi neuspokojivá sociálna situácia. Mládež po skončení ľudovej (obecnej) školy, nemala možnosti ďalej študovať. Aby získali akú-takú obživu, boli nútení ísť za pastierov alebo sluhov do bohatších gazdov.
V povojnovom období sa zrodili nové nádeje na slobodný a bohatší život našich ľudí, predovšetkým sa zlepšili možnosti zamestnania.
Pre dedinu nastali nové časy – zásadne sa menil spôsob hospodárenia. Zakladali sa jednotné roľnícke družstvá, ktoré uľahčovali prácu poľnohospodárom a umožňovali dosiahnuť vyššiu produktivitu práce a vyššie výnosy úrody, a tým zabezpečiť výživu obyvateľstva. V roku 1952 je založené JRD v Geraltove (aj v Závadke).
Prišlo hospodárske povznesenie a dosiahol sa vyšší stupeň kultúrno-spoločenského života.
Až do oslobodenia kultúra spočívala väčšinou na škole, ktorá zabezpečovala vzdelanie mládeže. Počas zimných mesiacov iniciatívni učitelia nacvičovali so žiakmi a dorastajúcou mládežou divadelné hry, pripravovali kultúrne programy k významným výročiam, štátnym sviatkom a pod.
Po oslobodení do obce prichádzalo pojazdné kino, ktoré tiež prispelo k šíreniu kultúry. Po elektrifikácii boli obce spojení so svetom rozhlasom, a neskôr aj televíziou.
